« Späť

Je čas kmitať, aj čas sedieť pri Ježišových nohách

Marta. Tá, ktorá sa snaží až príliš. Mária. Tá, čo sedí pri Ježišových nohách. Marta. Tá, ktorá to v tej chvíli brala ako nespravodlivosť. Mária. Tá, ktorá sa v očiach Marty začala flákať. Marta. Tá, ktorá prosila Ježiša, aby sa jej zastal. Marta. Tá, ktorá pôsobí ako sekera. Marta. Tá, ktorú máme ako sekeru zaškatuľkovanú.

Často takto pozeráme na Martu. Moje rozmýšľanie o nej ale zmenila veta nášho kuchára Števa: „Vieš, všetci majú Martu zapísanú len ako tú snaživku, ale ja si ju hlboko vážim pre Jána jedenásť dvadsaťsedem.“

„Čo tam je, Števi?“

„Nepoviem. Pozri sa!“ – a zaliezol do kuchyne, lebo práve pripravoval obed pre študentov TWC školy, ktorí túto tému preberali celý novembrový víkend.

 

 

Čo píše Lukáš...

Prvá zmienka o Márii a Marte, príbeh, ktorý sa nám väčšinou ako prvý vybaví pri vyslovení týchto dvoch mien, sa píše v Lukášovom evanjeliu.

„Ako išli ďalej, vošiel do jednej dediny, kde ho prijala do domu istá žena menom Marta. Mala sestru, ktorá sa volala Mária. Tá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slová. Marta však mala plné ruky práce s obsluhou. Zrazu zastala a povedala: Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, aby mi pomohla! Pán jej však povedal: Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.“ (Lukáš 10:38-42)

Zachovaj si srdce Márie vo svete Marty

Po naštudovaní verša, ktorý mi odkázal kuchár, sa na Martu pozerám inak. Lepšie. Ľudskejšie. Súcitnejšie. Pochopila som, že toto by sa zrejme stalo aj mne. Alebo skôr... Pochopila som, že už sa mi to toľkokrát stalo. Že som dala prednosť DESNE DÔLEŽITEJ SLUŽBE, pred časom pri Ježišových nohách.

„Zachovaj si srdce Márie vo svete Marty,“ povedal spevák kapely Tretí deň, Miro Tóth. Tá veta sa mi zapáčila. Svet Marty sa mi totiž páči. Mám rada, keď je všetko v poriadku. Keď každá vec má svoje miesto. Všetko je pripravené alebo upratané. Všetko je v krabičkách tak, ako má byť a „moji hostia majú plný stôl“. Niekedy ale cez túto snahu mať všetko dokonalé zabudnem na to najdôležitejšie. Zabudnem milovať. A potom, keď si to uvedomím a spomeniem si na Martu, viem, že v tom nie som sama. A tiež na to, že Ježiš Martu veľmi miloval. Bol to totiž rodinný priateľ. Skúsme sa teda odteraz pozerať na Martu očami lásky.

 

 

Domáce napätie, ktoré poznáme

Marta pripravuje pohostenie. Za chvíľu príde Ježiš a niekoľko ďalších mužov. Niečo musia jesť. Pohostenie je treba. Marta lieta ako handra, snaží sa, aby bolo všetko správne. Čo ju môže naštvať viac, ako keď po príchode Ježiša jej sestra proste „zdúchne“, a priamo k Ježišovým nohám. „Tak jej aspoň niečo povedz, Pane!“ – Marta, Marta.

Marta, Marta

„Už len tie dve slová hovoria skoro všetko,“ povedal pri svojej prednáške Miro Tóth, ktorý sa s nami nadšene podelil o príbeh zo života. „Viete, moja svokra sa tiež volá Marta. A keď k nim prídeme na rodinný obed, chce nás čo najviac hýčkať. Ale my už všetci sedíme pri stole a ona stále lieta medzi nami a kuchyňou. A tak už stačí,“ usmieva sa, „aby som povedal: Marta, Marta – a ona už vie. Hovorím tým: Poď si sadnúť medzi nás, to trojročné dieťa si pre tie piškóty môže zájsť samo. Seď tu s nami.“ To povedal, a bolo vidno, že má svoju svokru rád. Ako Ježiš Martu.

Ďalší uhol pohľadu vysvetlila Ľudka Lipovská: „Predstavujem si, že pohostinnosť bola v židovskej kultúre pre ženu prioritou. Marte šlo o česť rodiny. Musím dobre pohostiť. To, že si Mária sadla k nohám Ježiša, mohlo byť aj pohoršením. V tej dobe nezvyk. Mária nič nerobí a sedí pri nohách. Marta sa možno snažila zachrániť trápnu situáciu.“ Čo jej ale Ježiš povedal: „Staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci, a potrebné je len jedno. Mária si vybrala dobrý podiel, ktorý sa jej neodníme.“

 

 

Odpoveď Lásky

„Čo v Ježišovej odpovedi počujete?“ – spýtala sa Albínka. „Ja tam počujem Lásku. Pre mňa je to veta lásky, upokojenia.“ Poď si k nám sadnúť. Nepotrebujeme, aby si nás obskakovala. Poď, aj ty si sadni. Príď medzi nás... „Keby to nebola veta Lásky,“ pokračovala, „Pán Ježiš by znegoval starostlivosť, zodpovednosť. Ale čo tým chcel povedať? Nerob niečo na úkor toho, čo je DÔLEŽITEJŠIE.“

Ľudka vyzdvihla jednu milú skutočnosť. Že Ježiš sa vždy zastane toho, na koho sa „žaluje“. „On nenávidí žalobu.“ Táto veta ma pokorila. Hlavou mi preletelo na koľko ľudí som v poslednej dobe žalovala, hoci v duchu.

Odvaha Márie

Albínka: „Mária určite pomáhala Marte s prípravou hostiny. Keď prišiel Ježiš, určite si aj povedala: Aj by som mala ísť tej Marte pomôcť, ale chcem počúvať Ježiša.“

Ľudka: „Neviem si predstaviť, ako sa cítila Mária. Musela byť veľmi odvážna. Možno šla sama proti sebe. Ale musela to urobiť.“

Miro: „Mária vedela, kedy je ten správny čas nechať prácu. V tej chvíli, keď prišiel Ježiš. Rozoznala, čo je z dôležitého to najdôležitejšie. Je čas sadiť a čas vytŕhať zasadené, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, píše kazateľ. Takže je čas kmitať aj čas kľačať pri Ježišových nohách.“ Ďalšia veta, ktorú som si obľúbila.

„Je čas kmitať aj čas sedieť pri Ježišových nohách.“

 

 

Pri Ježišových nohách

Sedieť pri niekoho nohách. Obraz pokory. Poníženie seba a vyvýšenie Jeho. Obraz túžby, vzrušenia a očakávania. Gesto, ktoré dáva najavo: „Si mi tak vzácny.“ Tiché: „Buď mojím Pánom.“ Dôrazné: „To Teba chcem počúvať.“ Je to niečo, čo Ježiš v tej chvíli ocenil ako to najdôležitejšie. Je to dôležitejšie ako robiť si priveľké starosti so službou, dôležitejšie ako dary pre chudobných.

„Keď si sadnem, kľaknem k jeho nohám, stíšim sa. A teraz, Pane, si len ty a ja. Som pri nohách toho, kto mi rozumie. Pri tom, ktorý ma nikdy nezneužije. Prídem v pokore a dám mu všetko. Prinesiem to Ježišovi k nohám. Všetko. Môžem mu odovzdať všetko. On ma pozná a všetko o mne vie. Mnohí mi hovoria: ‚Nepočujem hlas Ducha Svätého.‘ Musíme sa v tom cvičiť. Ten problém je na mojej strane. Môže to byť aj môj strach, úzkosť alebo nízka sebahodnota. Práve pri Ježišových nohách môže nastať premena môjho života.“ – Albínka Beňová

Poďme sa pozrieť na príbeh, po ktorom sa postoj Marty zmenil. Vzkriesenie Lazara...

 

 

Miloval ich, a predsa prišiel „neskoro“

„Ježiš mal rád Martu, jej sestru i Lazara.“ (Ján 11:5)

„Keď Mária prišla na miesto, kde bol Ježiš, a zbadala ho, padla mu k nohám a povedala: Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat zomrel. Keď Ježiš videl, že plače a že plačú aj Židia, ktorí prišli s ňou, zachvel sa v duchu a vzrušený sa pýtal: Kde ste ho položili? Povedali mu: Pane, poď sa pozrieť! Ježiš zaplakal.“ (Ján 11:33-35)

Ježiš tú rodinu tak miloval, že sa zachvel v duchu a oči sa mu zaliali slzami. Vzrušený sa pýtal: „Kde ste ho položili?“ A to vedel, čo sa stane. Vedel, že sa celá rodina bude za chvíľu radovať. Ale... „Súcitil s plačúcimi ženami. Bolo mu ich ľúto,“ povedala Albínka Beňová a na hlase bolo počuť, že aj jej sa oči zaliali slzami pre jeho veľkú lásku.

Súcitný Ježiš

Keď moja maminka raz videla, že plačem a v srdci mám hlbokú bolesť, povedala: „Neviem, ako ti môžem pomôcť. Neviem ti poradiť.“ A objala ma. V objatí mi ale potom so slzami v očiach zašepkala: „Keď plačeš, Ježiš plače s tebou.“ A ja som presvedčená o tom, že to tak je. Nie vždy rozumieme Bohu, Mária a Marta tiež nerozumeli, prečo Ježiš neprichádza... Na to svätý Augustín povedal: „Keby bol pre nás pochopiteľný, tak by to nebol Boh.“ Ale verím, že keď plačete, on plače s vami...

Sklamanie z Boha

„Tak ich miloval. Tak ich miloval...“ – povedala Ľudka Lipovská. „A predstavte si,“ pokračovala, „že vždy, keď Ježiša volali kvôli zázračnému uzdraveniu, vždy prišiel... a rovno až do domu. Tentokrát sa ale dozvedel o Lazarovom vážnom stave, a čo urobil? Ešte dva dni zostal na tom mieste, kde bol.“

Ľudka sa na začiatku prednášky pýtala študentov TWC, či niekto zažíva sklamanie z Boha. Alebo... Ak je tu niekto, kto sa za niečo tak dlho modlí, že už sa ani nemodlí... Niekoľko takých tam bolo.

Ježiš prišiel až štyri dni po Lazarovej smrti. V očiach Márie a Marty prišiel NESKORO. „Na jednej strane vedel, že musí poslúchať Otca. Vedel, že musí počkať na slávu Božiu. Na druhej strane ho veľmi bolelo, čo sa dialo v Máriinom a Martinom srdci,“ veľmi jemne odkrývala Ježišovo srdce Ľudka. Ježiš vtedy pre Božiu slávu s bolesťou v srdci čakal, aby sa mohol vrátiť na miesto, kde ho chcú ukameňovať a kde ešte schytá dve výčitky. „Keby si tu bol...“ (Ján 11:21 – Marta, 32 – Mária)

Čo sa dialo potom, vieme. „Lazar, poď von! A mŕtvy vyšiel. Nohy a ruky mal ovinuté plátnom a jeho tvár bola obviazaná šatkou. Ježiš im povedal: Rozviažte ho a nechajte ho odísť! Vtedy mnohí zo Židov, ktorí prišli k Márii a videli, čo urobil, uverili v neho. Niektorí z nich však odišli k farizejom a porozprávali im, čo Ježiš urobil.“ (Ján 11:43-46)

„A od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“ (Ján 11:53)

Zmena u Márie a Marty po vzkriesení ich brata Lazara

Ľudka Lipovská prišla s úžasným porovnaním návštevy Ježiša pred vzkriesením Lazara a po vzkriesení.

„Pripravili mu tam hostinu. Marta posluhovala a Lazar bol medzi tými, ktorí s ním stolovali. Mária vzala libru veľmi drahej pravej nardovej myrhy, pomazala Ježišovi nohy a poutierala mu ich svojimi vlasmi. A dom sa naplnil vôňou myrhy.“ (Ján 12:2-3)

Problém má tentokrát Judáš. „Prečo nebol ten olej predaný za tri sto denárov a peniaze dané chudobným?“ Áno... Zdá sa, že tu niekto asi nechce, aby sme sa k tým nohám dostali, čo?

Marta je ale ticho. „Verím tomu, že Marta už teraz stopercentne súhlasila s tým, čo urobila Mária,“ povedala Ľudka Lipovská. Marta síce znovu obsluhovala, tentoraz to však myslela ako svoju modlitbu. Svoj spôsob uctievania. Ako svoje povolanie. Tie priority sa zmenili. V prvom príbehu sa bála, aby neprišla o česť. Teraz už bol tou prioritou Ježiš.

 

 

Čo je môj životný štýl uctievania?

Čo nám tým Ľudka, Albínka a Miro chceli vlastne povedať? Viedli do pokory. Keďže je TWC škola uctievania, väčšina študentov niekde slúži. Vedú chvály, prednášajú, tancujú pre Boha alebo kreatívne tvoria. Niektorí sú na pódiu, iných nie je vidieť. Všetci traja hovorili o osobnom vzťahu s Ježišom. O autentickosti. „Aby to ozajstné uctievanie nebolo očiam viditeľné. Aby sa stalo skôr cestou k hlbšiemu poznaniu Boha,“ túžila Ľudka Lipovská, aby sme si zapísali do sŕdc.

Ja sa k jej túžbe pridávam. Aby sa vám, čitatelia moji milí, nestávalo to, čo mne. Že som dala prednosť DESNE DÔLEŽITEJ SLUŽBE pred časom pri Ježišových nohách. Lebo práve tam, ako povedala Albínka, sa menia naše životy.

Anna Vrhelová