« Späť

...kvôli ktorému sa to oplatí

V apríli som vám písala o tom, čo tak bežne robia MPK-či, keď ich nevidíte na akciách. Dnes som si povedala, že vám to napíšem ešte raz. Tentokrát v júlovej verzii. Júlová verzia je iná. Blíži sa koniec a vyvrcholenie takzvaného „CampFestového roka“. To je taký rok v kalendári, ktorý začína a končí CampFestom a od ktorého sa odvíja celý náš (minimálne pracovný) život. A tak, ako učitelia na konci školského roka, tak aj my na konci CampFestového roka máme svoje slabé stránky. Pohostiť na našom dvore šesť-tisícovú návštevu pre nás znamená veľa práce. Niekedy sme vystresovaní a niekedy sa ráno nestihneme učesať. Niekedy si dokonca na tomto svätom mieste pofrfleme alebo sa nahneváme. Ja osobne si občas, len tak pre odľahčenie a pobavenie, spievam túto pesničku s malou úpravou textu: namiesto „červnová učitelka“ si spievam „srpnová MPK-čka“.

 

 

No dobre, je to trošku karikatúra, uznávam. Ale ak náhodou takúto karikatúru stretnete na CampFeste s visačkou „organizačný tím“ na krku, nezľaknite sa, nemračí sa kvôli vám, usmejte sa na neho, ticho so žehnaním prejdite okolo a ak máte veľmi šľachetné srdce, prineste mu kávu alebo horalku.

Špeciálnu horalku za statočnosť si v tomto čase zaslúži náš Rančový tím. Pre nich je CampFest so všetkou svojou organizačnou náročnosťou len jedna z mnohých veľkých návštev, ktoré sa za celé dva mesiace prázdnin na ich „dvore“ premelú. Týždeň po týždni sa tu striedajú turnusy detských, mládežníckych a všelijakých iných táborov a Rančeri pre nich vždy zas a znova pripravia voňavé postele a čisté kúpeľne a potom raňajky, obedy, večere a ďalšie raňajky, obedy a večere a ďalšie raňajky, obedy a večere... A usmievajú sa a hľadajú po ranči rekvizity na detské hry a umývajú nekonečné hory tanierov a každé ráno pred prácou o 6:30 sa modlia aby Pán Boh robil, čo sa Mu páči v životoch detí, ktoré dnes prídu na raňajky, na obed a na večeru a aby oni, teda Rančový tím a aj táborový tím vedúcich, v zdraví prežili všetko, čo ich čaká.

Prvé dva júlové týždne sme mali tú česť hostiť na Ranči detský Tábor Levitov. Títo ľudia, ktorí obetujú veľa spánku, aby deckám na týždeň pripravili skvelý program, nám špeciálne prirástli k srdcu. Už niekoľko rokov k nám pravidelne na začiatku júla prichádzajú. Po roku tie isté tváre, to isté odhodlanie privádzať deti k Ježišovi, tie isté detské hity a hry. A ten istý Boh, ktorý sa vždy inak, novo a čerstvo dotýka sŕdc detí a hovorí k nim.

To je asi jediný dôvod, prečo nám to za to stojí. Rada by som povedala, že tie modlitby o 6:30 ráno sú vzrušujúce a plné nadšenia a odhodlania a viery v Božiu moc. Ale, no, ehm... nie sú. Predstavte si to. Je 6:30. Pred Rančermi je 12 hodín práce a 500 tanierov na umytie. Chrbát bolí, nohy bolia, oči sa zatvárajú, deti za chvíľu začnú kričať. Nie je v tom veľa dôvodov na nadšené „haleluja“ ani na zapálené modlitby.

Ale je jeden Ježiš, ktorý stojí za to vstávanie. Oči klipkajú a viera je na bode 1 zo 100, ale On povedal, že aj taká viera vie preniesť vrchy, tak tam s Ním sedíme a mumleme svoje modlitby za deti, ktoré za chvíľu začnú kričať, a za problémy, o ktorých sme sa pri príchode do práce dozvedeli, a ktoré sa zdajú neriešiteľné. A zajtra znova. A znova. Veď to asi poznáte.

A raz, niekedy medzi ďalším „znova“ a ešte ďalším „znova“, nám prídu títo Leviti porozprávať svedectvá o deťoch, ktoré „na našom dvore“ zažili Boží dotyk a vydali Mu svoje životy. A prejde ďalších niekoľko „znova“ a Hangár sa naplní ľuďmi a ja s nimi jedným hlasom a jedným srdcom uctievam Kráľa kráľov a áno, v takej chvíli už to je aj vzrušujúce, aj plné nadšenia a viery, aj mám pocit že som jednou nohou v nebi. V neučesanej hlave síce stále nosím dlhý zoznam úloh, plný faktúr, vyúčtovaní, smetných košov, upratovania a kofolových sudov, ale v takej chvíli aj ten zoznam dáva zmysel a zároveň stráca tú ohromnú dôležitosť, ktorú som mu pripisovala, z ktorej som mala stres a kvôli ktorej som sa cítila nenahraditeľná. Lebo... no viete, je taký jeden Ježiš, kvôli ktorému sa to NAOZAJ oplatí.

 

Lucka Šmelíková