« Späť

DEPRESIA

DEPRESIA

Upozornenie: Tento článok nie je venovaný lenivcom lenivým! Je venovaný tým, ktorých horlivosť je väčšia než je žiadané

 

Danielka moja,

nemôžem sa dočkať, kedy spolu pôjdeme na korčule. Tam na tú cestičku, na ktorej sme nikdy neboli. Už vidím tie naše batôžteky. V každom je jablko a tatranka. A potom určite ešte niečo dobručké. Videla som tvoje fotky z absolventského koncertu. Ty si vyrástla. Už si na bomby vyššia než ja. A tak ti to pristane. Za chvíľu budeš mať 15. Desne to letí.

Dadý, teraz som mala ťažké obdobie. Posledné dva týždne pre mňa boli náročné. Fyzicky, ale najviac psychicky. Trošku som sa, zdá sa mi, zamotala do jednej výzvy, na ktorú som povedala: „Áno.“ Nemyslím si ale nevyhnutne, že som postupovala zle. Skôr mi tým Boh chcel naozaj niečo ukázať. Chvíľu som na tom bola tak zle, že som sa začala báť, či nezačínam mať depresiu. Toto slovo teraz lieta po svete čím ďalej tým častejšie. Našťastie smútok skoro prešiel a tak som bola z najhoršieho vonku. Zistila som, že to bola obyčajná krátkodobá „depka“. Niečo vnútri ma ale stále zvieralo a ja som bola celá taká: „Hm...“ Nakoniec som to rozlúskla vďaka jednej prednáške. A vieš, čo mi z toho konkrétne pomohlo? Príbeh z Biblie! Zase. Teda, príbeh z Biblie so super výkladom osemdesiatročného Margiesa. Tu na Ranči bola akcia Konferencia pre kresťanských služobníkov. Písala som ti o Hanym a láske k národu, k vlasti. Hlavným rečníkom celej akcie bol ale práve Margies. Celým menom Wolfhart Margies, nemecký lekár zaoberajúci sa psychoterapiou. Je to človek, ktorý depresiu a ďalšie choroby a psychózy lieči aj na duchovnej úrovni. Je to riadne zaujímavé. Mal asi jedenásť prednášok a prvé štyri boli práve o depresii.

 

 

ČO JE DEPRESIA

Dneska je to, Dadý, čo sa depresie týka, čím ďalej, tým horšie. Trpí ňou hromada ľudí a podľa psychológov a psychiatrov sa tie čísla dvíhajú. Margies hovoril, že je to zatiaľ 10% populácie. Čo je šialené. Vraj je to kvôli stále väčším nárokom na náš výkon. Nárokom od spoločnosti, ale aj nárokom, ktoré na seba kladieme sami. Je to vlastne ďalšia a niekedy žiaľ konečná fáza smútku. A je to dllllllllllllllllllháááááááááááá fáza. Veľa ľudí to nezvládne a skončí to samovraždou. Otázka zmyslu života je v tejto chorobe prítomná. Je to stav, kedy cítiš beznádej, nedokážeš sa z ničoho radovať, cítiš úzkosť a väčšinou sa človek trpiaci depresiou aj obviňuje. Poznáš ten pocit, kedy všetko stráca zmysel? Kedy si pripadáš neschopná, posudzovaná, nemilovaná a horšia, než ostatní alebo aspoň nie tak dobrá, ako by si mala? Ak nie, tak som z toho veľmi šťastná. Myslím si skôr ale, že to poznáš.

 

Predstav si, že tento stav máš napríklad dva týždne alebo mesiac. Ležíš v posteli a nedokážeš sa zdvihnúť. Vyčítala som, že ľudia, ktorí trpia ťažkou depresiou, majú problém aj s hygienou. Už si napríklad ani nedokážu ísť umyť ruky. A keď si uvaria čaj, je to pre nich výkon. Vďaka tej mojej depke som si uvedomila, aké to musí byť strašné! Hej, fakt mi nebolo do spevu a to bola len chvíľka. Nedokážem si predstaviť byť v takej úzkosti tak dlho. „Čo žiaľ je skutočnosť, že takmer ani nenájdete v ambulantnej liečbe alebo na klinikách prípady, ktoré by boli riešené tak, že sa tým ľuďom budú venovať formou rozhovoru, terapie alebo nejakého duševného poradenstva,“ povzdychol si Margies.

 

KOREŇ DEPRESIE

Podľa Margiesa pramení depresia z akéhokoľvek NEDOSTATKU, a to hlavne z nedostatku v detstve. Málo lásky, málo pochopenia, prijatia, málo bezpečia, málo ocenenia, a tak ďalej, a tak ďalej. Potom ale narazil na super vec. Málo PRAVDY.

 

PÝCHA, MATKA VŠETKÝCH HRIECHOV

„Hlavná príčina depresie je, že ľudia sú poviazaní určitým klamstvom. Depresia začína všade tam, kde je nedostatok pravdy.“

 

A TO SA STALO MNE! A nekecám ti, ségra! Duch Svätý mi ukázal, kde mám problém. On je naozaj duchom Pravdy. Ukázal mi, kde verím lži. Lži, ktorá ma zväzovala. Lži, kvôli ktorej som sa trápila. Vo svojej podstate to bola moja pýcha, o ktorú sa tá lož mohla opierať. Áno. Pýcha! Zase! To je každodenný boj. Je to až vtipné, kde všade sa nakoniec vyvŕbi pýcha. Koľko už mi odľahlo, keď som si priznala pýchu, a koľko už sa v mojom živote zmenilo, keď som ju vyznala. Pýcha je opak pokory, pýcha, matka všetkých hriechov. Pýcha cesta od Boha, pýcha cesta do depresie. Nechcem ani náhodou tvrdiť, že za každou depresiou stojí pýcha, ale tvrdím, že ma tento môj SKRYTÝ POSTOJ pýchy doviedol do obrovského smútku. Ale poďme do tej Biblie. Vytiahni si tú tvoju džínsovú Bibliu, otvor 1. kráľov a prečítaj si kapitolu 19.

 

PRÍBEH ELIÁŠA

Kapitola 19.

Margies začal podobne: „Poďme sa pozrieť, čo má s témou depresie spoločné Eliáš.“ Neviem, ako dobre Eliáša poznáš, ale v skratke. Veľký prorok Boží, muž obrovskej, ale obrovskej viery a až zúrivej a divokej rozhodnosti. Modlil sa a prestalo pršať. Na hore Karmel porazil 450 Baalových prorokov. Je po Henochovi prvý a posledný, kto bol bez smrti vzatý rovno do neba. Bol to ten, kto sa na hore premenenia objavil učeníkom po boku Ježiša rovnako ako Mojžiš. Niekto by možno povedal zástupca prorokov. Ak sa o ňom chceš dozvedieť niečo viac, tak si prečítaj napríklad 1. kráľovskú, 18. kapitolu. Tam je to jeho veľké víťazstvo na hore Karmel. Teraz ale k nášmu príbehu. Po tejto výhre na Karmeli sa posadil pod tŕnitý ker a... prial si zomrieť. Depresia.

Povedal: „Dosť už, Hospodin; vezmi si môj život, lebo nie som lepší než moji otcovia.“ (1. kráľov 19:4)

A to je, Danielka, tá veta, ktorá mi otvorila oči. Respektíve, Margiesov výklad k tejto vete.

 

ELIÁŠOVA VEĽKOSŤ

Citujem ti Margiesa: „Eliáš sa na Karmeli objavil ako blesk z jasného neba a vyhlásil, že dokáže, aká je vôľa samotného Boha. Bol to muž rozhodný, smelý a mal silnú vieru. Bol až trochu brutálny, bol veľmi sebavedomý a trošku tam možno chýbala aj pokora. A práve kvôli týmto postojom bol zraniteľný. Bola to jeho slabosť. Bol tiež veľmi silný a vedel vyprovokovať. A skoro všetci kazatelia a pastori sa rozplývajú nad tým, akou vierou a odvahou oplýval. 450 falošných prorokov muselo pred ním kapitulovať a umrieť, pretože proti nim stál jeden. Plný sily, rozhodnosti a jasnosti. Nedalo sa mu uniknúť. K jeho charakteru zároveň patrí aj ten rys, že mal určité nutkanie sa demonštrovať. Ukázať, že on má tú silu a že on to dokáže. Že on to dá. A po tom, čo mečom zabil 450 falošných prorokov, prišla jedna žena, ktorá vyslovila jednu vetu:

 „Nech ma bohovia čo najprísnejšie potrescú, ak zajtra o tomto čase nenaložím s tvojím životom, ako si ty naložil s hociktorým z nich.“ (1. kráľov 19:2)

A tento silný a nadriadený muž bol v okamihu úplne slabý. Riešil to tak, že utiekol.

Píšem ti sem ten verš o depresii, Dadý.

 

OKLAMANIE, STRACH

Sám sa vydal na jednodňovú cestu púšťou. Keď prišiel, sadol si pod kručinu a žiadal si smrť. Povedal: „Dosť už, Hospodin; vezmi si môj život, lebo nie som lepší než moji otcovia.“

 

 

Citujem Margiesa: „Keď povedal túto vetu, že „nie som lepší než moji otcovia“, tak tým vlastne prezradil, že taký postoj mal. On si niekde hlboko v sebe myslel, že JE lepší než jeho otcovia. Preto sa Bohu snažil povedať: „NIE SOM. NEMÔŽEM TO UŽ NIESŤ, TÚ DÔLEŽITOSŤ A ZODPOVEDNOSŤ.“ (Tu som sa našla, Dadý, popíšem neskôr.) Postoj, ktorý bol hlboko v ňom sa týmto odhalil. „Som lepší ako ostatní.“ (Toto sa mi ťažko prijímalo, ale nakoniec som sa pokorila a uznala: Áno, asi si to niekde v sebe tiež myslím. Aj napriek tomu, že som zatiaľ nedokázala naraziť na to, prečo si to myslím, prišlo mi do toho svetlo.) BOLO TO KLAMSTVO. Bolo to oklamanie. A pretože bol Eliáš takto oklamaný, mohla sa ho zmocniť depresia. Ten odvážny muž z vrchu Karmel, ten, ktorý bol schopný zabiť 450 nepriateľských prorokov, tu zrazu sedí plný strachu. A je to kvôli tomu, že žil v postoji: „Ja som lepší ako iní.“

UTIEKAL SA K BOHU

Ďalej čítame, že si pod tým krom ľahol a zaspal. Potom vstal, posilnil sa chlebom a vodou a pokračoval ďalších 40 dní až k Božej hore Chorebu. (Tento rok na CampFeste bola prednáška, kde zaznelo: „Niekedy, keď sme v depke, pomôže jednoduchá vec. Vyspať sa a najesť, ako u Eliáša.“ Niečo na tom je.)

Poznámka Margiesa: „Tento Boží muž, ktorý už raz na tomto Božom vrchu zažil, ako sa Boh oslávil a prejavil v moci, tam mal ísť znova. Znova na to isté miesto, aby zažil Boha novým spôsobom.“

Pokračujeme veršom 9 a 10.

Tam vošiel do jaskyne, kde prenocoval. Tu ho oslovil Hospodin: Čo tu robíš, Eliáš?“ Odvetil: „Príliš som horlil za Hospodina, Boha zástupov, lebo Izraeliti opustili tvoju zmluvu, zrúcali tvoje oltáre a tvojich prorokov pozabíjali mečom, takže som zostal iba sám. Snažia sa však i mňa pripraviť o život.“

(Aj tu som sa našla, Dadý. Tu bol ten koreň môjho oklamania, neskôr ti to vysvetlím.)

ZDRAVÁ A NEZDRAVÁ HORLIVOSŤ

Margies: „Veľmi zaujímavá časť príbehu, kde vidíme napísané, že Pán k nemu hovorí otázkou: „Čo tu vlastne chceš, Eliáš?“ A prichádza odpoveď, ktorá ho znovu úplne odhaľuje. „Som plný horlivosti za Pána.“ Otázka je: „Máme horliť za Pána? Kto si myslí, že by mal horliť za Pána? A kto si myslí, že by sme mali mať iný postoj?... Napríklad ja,“ povedal Margies. „Myslím si, že by sme mali mať skôr postoj dôvery, lásky a závislosti na Pánovi, a nie horlivosť, na základe ktorej sa snažíme výkonom dokázať Pánovi a iným ľuďom svoju hodnotu. Chápete už, že my nemáme horliť za Pána?“ Margies podľa mňa hovoril o zlej horlivosti.

 

Priznám sa totiž, ségra, že s týmto výkladom som mala chvíľu problém. „Prečo nemôžem horliť za Pána? – pýtala som sa samej seba. „Prečo nemôžem horliť za teba?“ – pýtala som sa Boha. Význam slova horlivosť sa zatiaľ totiž stále snažím rozlúsknuť, ale jedno viem naisto. Tieto Margiesove slová ma nejakým spôsobom oslobodili. Keby si mala možnosť nahliadnuť pod pokrievku, čo sa počas tých slov vo mne odohrávalo. Nádhera! Úplný vodopád pravdy. laugh Freeeeeeeeedoooooooom

Priniesli mi totiž jedno úžasné slovo. To slovo je: „Nemusím.“ Všeobecne si myslím, že horlivosť je dobrá. Že je dokonca pred Bohom vzácna. V prvej knihe Makabejcov 2:45 sa píše: „Náš otec Pinchás pre svoju veľkú horlivosť dostal zmluvu večného kňazstva.“ Ale podľa mňa musí byť namierená správnym smerom. V liste Rimanom 10:2 Pavel píše: „Veď im môžem dosvedčiť, že sú plní horlivosti za Boha, ale bez pravého poznania.“ A jeden trapistický mních povedal: „Vzlet, horlivosť, slobodu je treba vložiť do poslania, ktoré Pán dáva, zvlášť pokiaľ nám bolo mnoho zverené.“ Keď ale horlíme za poslanie, ktoré nám zverené nebolo, nakladáme si viac, než dokážeme uniesť, čo môže viesť do depresie. A to Boh nerobí: „Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké.“ (Matúš 11:30) Tu ide podľa mňa o to: Nehorliť z vlastných síl, ale z ducha. „Nie silou ani mocou, ale mojím duchom!‘ znie výrok Hospodina zástupov.“ (Zachariáš 4:6)

 

AKO SA MU ZJAVIL BOH

Prečítaj si nasledujúce verše. 11, 12

Dostal odpoveď: „Vyjdi a postav sa na vrchu pred Hospodinom!“ Práve tade prechádzal Hospodin. Strhol sa mohutný a prudký víchor, ktorý vyvracal vrchy a drvil pred ním bralá. Hospodin však nebol vo víchre. Po ňom nastalo zemetrasenie, ale ani v ňom nebol Hospodin. Po zemetrasení prišiel oheň, ale Hospodin nebol v ohni. Po ohni sa ozval tichý a príjemný šelest.

Hlas.. Tichý.. a Jemný...

Boh v tej chvíli neprichádza ako silný vietor ani ako zemetrasenie. Ani ako oheň. On prišiel ako hlas tichý a jemný. „Jemný priateľ,“ ako nežne zaznelo od Margiesa. A Eliáš si zakryl tvár plášťom. Hanbil sa. Ale čo na to odpovedal? Zase beznádejne vzdychal: „Zostal som už len ja sám a chcú ma zabiť.“

Jeden môj vzácny priateľ, Ján Chaire Peter Madár, ktorý je zhodou okolností kňazom, mi o Eliášovi a konkrétne o tomto príbehu napísal: „Eliáš mu vraví: ‚Už som zostal len ja...‘ Akoby povedal: ‚So všetkými je to zlé, len ja som poriadny veriaci.‘ A Hospodin na to: ‚Choď pomazať týchto, tohto namiesto seba + tam je ešte tých 7 000.‘ laughA to si myslel, že zostáva sám. Dal výpoveď, ale aj tak nekončí a ešte chvíľu potrvá, kým preňho Hospodin pošle taxi.“ Vo všetkej úcte, ktorú si Eliáš zaslúži, tak pravdivo odľahčil celý príbeh a možno poukázal na to, ako nadmieru vážne sa niekedy berieme.

 

ČO SOM SI UVEDOMILA

Ach Danielka, keby si tušila, ako veľmi mi tento príbeh pomohol. A Eliášove slová: „Zostal som už len ja sám.“ Mala som to tam niekde hlboko schované ako Eliáš. Aj keď som vedela hlavou, že nemusím nič! Že len môžem! Srdce to ešte neprijalo. Niekde hlboko v sebe som mala stále pocit, že naozaj musím. A prečo? Pretože som si od malička myslela, že Som „lepšia“ ako ostatní alebo skôr Mám byť „lepšia“ ako ostatní. Že Mám podať lepší výkon, ako ostatní. A prečo? Pretože som dookola počula, ako som obdarovaná. Poznáš podobenstvo o hrivnách, nie? (Matúš 25:14-30) Lenže ja som to brala zo zlého konca. Preto to pre mňa bol skôr horor, ktorý ma napĺňal strachom. A cez tento strach mi Diabol šepkal do uška: „Keď sa nerozdáš, budeš nazvaná služobníkom zlým a lenivým. Keď nerozmnožíš hrivny, ktoré si dostala, Boh z teba nebude mať radosť.“ A tak som uverila, že musím – miesto toho, aby som chcela:

/Pomáhať trpiacim, pretože nikto iný by im nepomohol tak dobre ako ja./ Stále sa usmievať, aby som rozdávala radosť, pretože Aninka je tá radostná./ Určite sa neflákať, cháp neodpočívať, pretože musíme zachraňovať duše./ Náhliť sa, pretože už teraz nestíhame./ Pretože sme svetlo sveta, a kto iný, než my./ Kto iný, keď nie ja./ A tak teda musím zachraňovať svet z redaktorskej stoličky cez noviny./ Zachraňovať ľudí trpiacich depresiou na klinikách./ Pomáhať ľuďom s poistkami a úvermi, pretože sami by sa stratili./ Pretože kto iný než my./ Pretože kto iný než ja. Roztrhať sa pre Boha./ Roztrhať sa v službe./ Roztrhať sa pre seba, aby som si mohla odškrtnúť, že mám splnené za celý svet./ A nakoniec. Radšej nespať, pretože ho musím vlastne Spasiť./ Boj o každú dušu, ale strácame tú svoju./Chceme robiť dobro, ale zabúdame sa pýtať Boha, ako to dobro máme robiť./

 

 

Potom som prišla na to Prečo! Zaryli sa do mňa totiž slová, ktoré som si u seba nemala držať dlho. Slová našej milovanej mamky a dokonca i babičky: „Kto iný než ty. Kto iný než ty. Kto iný než ty. Kto iný než ty.“ -> „Zostal som už len ja sám.“ Keď si totiž od malička tá priebojná, tá šikovná, tá, čo vie to a to, a preto by to MALA dávať, tak čuduj sa svete, po 24 rokoch zistíš, že aj potom, čo niekoľkokrát padneš na hubu, aj tak ten svet stále zachraňuješ. Pretože si myslíš, že musíš, nie preto, že chceš. A potom plačeš Bohu: „Už nemôžem. Radšej si ma už vezmi.“ A tak, keď sa tak porozhliadnem, asi som nebola takto oklamaná len ja...

A je to tu. To, o čom hovoril Hany v minulom liste. Kresťania potom pobehujú dookola a sú vyhorení. -> Stále väčší výkon -> Za chvíľu zdravíme depresiu. Pretože robíme dobré veci, ale nerobíme veci Božie. Alebo robíme veci Božie, ale nerobíme ich s Božím postojom.

JEMNÝ, TICHÝ A NENÁSILNÝ

A až potom si uvedomíš, že ti Boh neodpovedá vo víchrici, ktorá trieska o skaly, ani v zemetrasení alebo ohni, ale že je to tichý a jemný hlas, ktorý na teba volá: „A čo vlastne chceš, Eliáš! A čo vlastne chceš, Aninka!“

Akoby sa mi rozsvietilo. Sedím na gauči a z veľkého okna sledujem zelenú prírodu. Čas sa zastavil. Vidím ako pierka púpavy poletujú okolo nádherných vysokých smrekov. Zrazu začne padať dážď, ktorý sa akurát vpije do zeme a všetkého zeleného, čo potrebuje vlahu. Počujem, že je ticho. Také ticho, že, zdá sa mi, počujem rásť trávu, a že Boh cez to ticho hovorí ku mne. „Zastav sa, Aninka. Nič nemusíš. Nepotrebujem ani jediný tvoj úsmev k tomu, aby sa stala moja vôľa. Nepotrebujem ani jedno tvoje písmenko, aby som zachránil dušu. A ty nepotrebuješ ani jednu vedomosť navyše, aby si bola šťastná. Ja som Boh. Som všemohúci. Zastav sa, Aninka moja. A vyznaj mi...“

 

„Nie som lepšia než ostatní.“ „Nie som dôležitejšia než ostatní.“ „Boh nepotrebuje moju pomoc.“ „Ty nepotrebuješ moju pomoc.“ „Si všemohúci.“ „Ježiš už urobil všetko.“ „Ja ti môžem len s radosťou pomáhať, Bože.“ „Ale si to Ty, kto zachraňuje.“ „Si to Ty, kto chce, aby som bola šťastná.“ „Si to Ty, kto ma vlastne stvoril.“ „A je to Ježiš, ktorý umrel aj za mňa.“ „Chcem Ti pomáhať, Otecko, na tomto svete, a verím, že to môžem robiť aj pokojne. Aby kvôli tomu netrpela moja rodina ani ja.“ „Chcem ti pomáhať a môžem to robiť aj bez toho, aby ma to ničilo.“ „Pretože Ty si Boh pokoja.“ „Ty si Boh.“

Zalieva ma pokoj, radosť a jemnosť. Na konci mojich mihalníc sa stretávajú kvapôčky slanej vody a moja duša volá len slová: pokoj, ticho, jemnosť, kľud... Nádych... Výdych... Sloboda. Ako keď vtáčik vyletí z klietky. Ako nádych po živote pod vodou. Ako svetlo, ktoré zmenilo temnotu. Duch Svätý dokončil svoju úlohu. Postavil sa proti oklamaniu a vylovil lož z hlbiny môjho života. Duch Svätý odhalil lož. Počujem tikať hodiny a už ma to nezdvíha z gauča. Už nepočujem: „Rob niečo, lebo skončí svet, a ak sa nezdvihneš, počet spasených duší nebude vyšší, než je teraz.“ Cítim len vďačnosť. Za to, že som. Za to, že žijem. Za to, že dýcham. Dostala som od Boha život a mám chuť ísť niečo upiecť.

 

 

A namiesto nezdravého horlenia moje srdce len potichu šeptom volá: „Chcem byť obyčajné dievča. Chcem byť obyčajné dievča...“

Nechcem byť inžinierka raketových pohonov. Chcem byť obyčajné dievča, ktoré je šťastné a ktoré sa usmieva, pretože má v sebe pokoj. Chcem veriť, že dary, ktoré som od Boha dostala, ma nemajú zdeptať, ale pôsobiť radosť. Chcem, aby som ich rozvíjala, pretože budem milovať a CHCIEŤ, a nie pretože MUSÍM alebo by som MALA. Chcem okolo seba pôsobiť pokoj a nie nervozitu z toho, že nestíham svoj život. Chcem, aby sa môj muž vracal z práce do pohody a nie k upracovanému dievčaťu, ktoré si myslí, že je kvôli svojim darom dôležitejšie než ostatní a tak, aj keď Kristus svet už spasil, musí mu aj tak ešte trošku pomôcť. Chcem byť tou mamou, ktorá radšej než vzor výkonu, zvrchovanosti, inteligencie a všestrannej nadanosti, dá svojim deťom teplé buchty posypané práškovým cukrom a v zástere ich potom objíme. Chcem byť človekom, ktorý sa spýta svojich priateľov: „Ako sa máte?“ a bude mať čas ich naozaj počúvať, pretože nebude mať hlavu plnú seba, svojich úloh a svojho života. A tak mi znie v hlave polka 15. verša 34. žalmu: „hľadaj pokoj a usiluj sa oň!“ alebo vo verzii Bible 21 v tomto prípade ešte lepšie: „usiluj o pokoj a nechej se jím vést.“

 

ZÁVER Z TOHO CELÉHO JE…

Nechcem tým, Dadý, povedať, že nemáš mať vysoké ciele. Nie. Kto má uši na počúvanie, nech počuje. To, čo som písala v predchádzajúcom liste, platí. Boh chce, aby sme šli dopredu, nechce, aby sme stáli na mieste, sám túži po lepšom svete, po lepšom školstve a leží mu na srdci ekonomika, všetci chorí a chudobní. Áno. Ale podľa toho, čo som prežila, dávam za pravdu Margiesovi a hovorím, že On nechce, aby sme sa nezdravou horlivosťou nakoniec dovolávali konca. Buď kľudne inžinierka raketových pohonov, keď budeš mať čas na rodinu a budeš na tom mieste kvitnúť. Len ťa prosím, nežeň sa. Venuj čas ľuďom okolo teba. Veď, viem to už dávno, ale zase som zabudla, že môj Boh nie je Bohom poplašenosti, chaosu a „rýchlo, rýchlo, nestíham“. Náš Boh, a tiež Boh Abrahámov, Izákov a Jákobov je Bohom pokoja, radosti a pravdy. A aj keď vie rozrážať skaly svojimi bleskami, začuješ ho skôr v tých rozfúkaných púpavách. A ak sme stvorení na obraz Boží, tak my ženy máme byť nežné ako ruže s červenými líčkami.

A ak Pán Boh dá a budem mať raz deti, napíšem im list, ktorý bude začínať slovami: LIST DIEŤAŤU

 

Danielka,

 

ja pre dnešok pomaly končím (chápem, že ťa slovo pomaly muselo rozosmiať), len ti chcem ešte jednu maličkosť. Nezabudnem na výraz našej mamky, keď som jej povedala: „Ale ty môžeš byť slabá.“ Ako keby som jej povedala niečo, čo nikdy nepočula. Tento múdry pán, Margies, tiež rozprával príbeh o svojej maminke. Rozprával o tom, ako sa obrátila k Bohu, ako bola zapálená, znovuzrodená a oslňujúca dáma, ku ktorej si mnoho žien z celej cirkvi chodilo pre rady. Bola nimi vraj obklopená. A predsa sa dostala do depresie a nakoniec z toho zomrela. Margies hovoril: „Vtedy som ešte nevedel, čo je za tým, mal som 23 a nevedel som jej pomôcť. Dnes viem, že koreň bol v tom, že túžila po uznaní od druhých. To nič nemení na tom, že to bola úžasná znovuzrodená žena plná Boha, ktorú, som si istý, stretnem v nebi.“

 

 

 

Danielka zlatá, nehľadaj uznanie druhých ľudí. Nie je to cesta do radosti. Ponor sa do Boha. Povieme si o tom ešte na tom našom výlete. Hej, a napadlo mi, že by sme si vzali so sebou laky na nechty a niekde na pníku si ich nalakovali. Nejak strelene trebárs. „Dámska hodinka.“ Beriem červený a ružový! Áno, a dávnejšie si sa ma pýtala niečo ohľadne mojich vzťahov s chlapcami. Vtedy na to nebol ten pravý čas. „Ešte nie,“ počula som vo svojom vnútri. Bola si na to ešte malá. Teraz sa ale, Dadý, niečo zmenilo. Po roku a pol mi dal Boh na srdce vetu: „Už je čas.“ Takže ti to všetko poviem. Možno to pre teba bude ťažké. Chcem, aby si sa na to pripravila. Už sa do toho času neuvidíme, posielam ti len tento list. Strašne sa na teba teším!

Čágos ségra,

Tvoja Aninka

 

 

 

 

 

 

 

 

Anna Vrhelová, Foto: AV, pixabay.com

Komentáre
Prihláste sa pre pridanie komentára
Ďakujem za tento list... Je oslovujúci aj pre mňa, hoci som muž a mám päťdesiatštyri rokov. K vyhoreniu, či depresii z prehnanej aktivity môže dôjsť každý aktívny kresťan. Ale to je fakt, že keď už nevládzeš - pomáha Božie Slovo: ,,Zlož svoju starosť na Pána a on ťa zachová; a nikdy nedopustí, aby bol spravodlivý zmietaný. ( Ž 55,23 ) Takže aj luk treba niekedy povoliť, aby nepraskol pod napätím. Tak aj kresťan sa môže riadiť Ježišovými slovami: ,,Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: "Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!" No múdrosť ospravedlňujú jej skutky." (Mt 11,19)
Aj pre nás platia Ježišove slová: ,, ...Poď za mnou!" (Lk 5,27)
Takže: Nádych... Výdych... A pokojne pokračuj v práci. Bez zhonu.
Odoslané 29.8.2019 0:28.