« Späť

Ako zvíťaziť nad strachom?

Ako zvíťaziť nad strachom?

Mám strach, čo so mnou bude. Je to neustály boj v mojej mysli.

Máte strach? Ja áno. Často. Z ľudí, z budúcnosti, z boľavej minulosti, kvôli ktorej si vytváram desivé scenáre ďalších dní. Mám strach spievať pred ľuďmi, mám strach, že ma budú nespravodlivo súdiť, mám strach, že ma využijú, a zároveň že nie som dosť dobrá. Mám strach, čo so mnou bude. Mám strach, mám strach, mám strach... Je to neustály boj v mojej mysli. Je to neustály boj v našich mysliach. 

Ako teda zvíťaziť nad strachom? Na túto tému sme sa rozprávali celý októbrový víkend na škole Nová DNA.

Raz mi jeden múdry muž povedal: „Kto sa bojí Boha, nebojí sa ľudí.“ Nerozumela som tomu. Nie do hĺbky. Nie tak, aby som to uchopila a použila v praxi. Potom mi ale začalo svitať.

Pomôžem si vetou, ktorú povedal Feri Kostolanský pri svojej prednáške na škole Nová DNA. Povedal: „Strach ukazuje, komu slúžime.“ – áno, to je naozaj dobrá veta! „Strach ukazuje, komu slúžime.“ Je to vlastne súboj medzi pýchou a pokorou. Dôverou a nedôverou. Je to ukazovateľ toho, na čom, alebo na kom mi v živote záleží. Je to ukazovateľ, komu alebo čomu slúžim.

Ak mám teda strach z ľudí – slúžim ľuďom? Áno. Presne. Ak sa bojím ľudí, záleží mi na nich. Ak sa bojím o majetok, záleží mi na majetku. Ale čo ak sa bojím Boha?

Zvláštny priestor – Bázeň

Feri vo svojej prednáške ukazoval obrázok. Bola na ňom priepasť. Na jednej strane bolo napísané slovo „Strach“. Na druhej strane...

Keď sa bojím Boha, vstupujem do zvláštneho priestoru. Ten priestor sa volá „Bázeň“. Je to úklon, je to pokľaknutie, je to sklonená hlava pred niekým, o kom verím, že je všemohúci. Pred niekým, o kom verím, že ma stvoril. Že bez neho by sa nepohlo ani steblo trávy. Pred niekým, kto ma môže sfúknuť ako sviečku. Je to poníženie sa, pokorenie sa pred niekým, komu verím. A tu nastáva ten rozdiel... Je to strach z niekoho, o kom viem, že ma miluje najviac na svete. Kto ma miluje tak, že poslal svojho jediného Syna, aby za mňa dal svoj život. Je to túžba, aby som tomuto ochrancovi robila svojím životom radosť. Je to túžba, aby nado mnou Boh nezaplakal, ako Ježiš nad Jeruzalemom. Je to úcta pred láskou, ktorej chcem slúžiť. A tak ak chcem slúžiť Láske, bojím sa Boha.

A tak sa nemusím báť ľudí. Feri povedal: „Môžeme si vybrať. Budeme sa báť Boha, alebo všetkého ostatného.“

Ja si vyberám Boha. Pretože On si vyvolil mňa.

Svet mi naháňa hrôzu každý deň

Boj v mojej mysli je ale na dennom poriadku. Svet mi totiž naháňa hrôzu každý deň. A ja si preto musím pripomínať, komu slúžim. Niekedy mi k tomu pomôže len sklonenie hlavy. Inokedy si pripomeniem, že sme tu na tomto svete, ako vraví kamarátka môjho milovaného pra-strýka Václava, „len na kafíčko“. Pripomeniem si svoju malosť, že som prach a na prach sa obrátim. Že nežijem pre kvapku vody v hrsti, ale pre celý oceán, ktorým je večnosť u Boha. A ak toto prijmem srdcom, strach odíde.

„Láska nepozná strach“ – píše apoštol Ján. „V láske niet strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, lebo: kto má strach, bojí sa trestu, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1. List Jána 4:18)

Celkom drsné slová, nie? Povedala som to pred nedávnom jednej kolegyni, ktorá sa bála toho, čo ju čaká v nemocnici. „Dani, ty sa bojíš? Tak to si teda ešte nedospela do dokonalosti v láske,“ podpichovala som ju. A ona na to odpovedala: „No heeeeej, to máš pravdu, však ja ešte vôbec nie som dokonalá,“ smiala sa.

Áno. Nie sme dokonalí. Pretože dokonalý je len kto? A bez Neho by sme boli čo?

Keď sa bál Dávid, popísal to takto:

Srdce sa mi zviera v hrudi, ovládli ma hrôzy smrti. Strach a chvenie prišli na mňa. Premohla ma hrôza. Povedal som si: Kiežby som mal krídla holubice! Odletel by som a býval inde. Naozaj by som ďaleko zaletel a býval na púšti. Ponáhľal by som sa do bezpečia pred prudkým vetrom, pred víchricou. (Žalm 55:5-9)

Áno, naša automatická obrana – utečiem. Uletím. My ale musíme svojmu strachu čeliť. Vzoprieť sa mu. „Vzoprite sa diablovi a utečie od vás,“ píše Jakub. (List Jakuba 4:7)

No, poďme sa pozrieť na to, čo nám o strachu povedala Zuzka Kostohryzová.

Reálny život je robiť kroky odvahy napriek strachu

„Ak si myslíme, že Pán Boh nám zrazu vezme všetok strach a my nebudeme žiaden strach cítiť, tak je to mylná predstava,“ zahájila prednášku Zuzka. „Myslím si, že ten reálny život je, že s tým strachom žijeme, bojujeme, aj ho pociťujeme v mnohých krokoch, ale robíme kroky odvahy navzdory tomu strachu.“

Zuzka použila príklad muža, ktorý ide osloviť ženu. Chce ju pozvať na rande alebo požiadať o ruku, cíti obrovský strach, ale urobí ten krok. Postaviť sa strachu znamená, že nejdeme pod jeho vládu.

„Neznamená to, že nie je odvážny, keď cíti strach. Práve že je odvážny, keď ho cíti a napriek tomu ide. To je tá naša realita. Krok dôvery, viery.“

Problém nastáva vtedy, keď sa strach vláme do nášho vnútra a usídli sa tam.

Ustarostenosť, úzkostlivosť

„A čo ak. A čo ak.“ To sú myšlienky, ktoré prichádzajú do našej mysle. Sú to myšlienky, ktoré sa mi snažia navrhnúť, čo by sa mohlo stať. „A to na základe toho, čo sa už stalo, alebo čo sa stalo iným, čo som videla v televízii alebo čoho sa bojím, z čoho mám strach. A prichádzajú úzkosti a ustarostenosť. Začína boj v mojej mysli, v mojom vnútri. Kedy nastáva problém? Keď tie hlasy začnem počúvať. Keď tie obrazy desivej budúcnosti, ktoré sú mi núkané, začnem prijímať.“ - Zuzka

Keď som mala doteraz najťažšie obdobie svojho života, keď som sa od strachu triasla pod perinou. Keď som žila zo dňa na deň. Keď každé ráno bolo pre mňa prebudením sa do boja a do neznáma, opakovala som si jednu vetu. Stále dookola. Musela som si ju vyryť do srdca. Nesmela som tú myšlienku pustiť. Tú vetu som neskôr učila svoje kamarátky, priateľov, niekedy aj cez telefón, a radila som im, aby si ju opakovali aj oni. Už neviem, kde som ju vzala, ani kto ju povedal, ale jedno viem. Pomohla mi. Veľmi.

„Myšlienky na budúcnosť, kde nie je nádej, pokoj a radosť, nie sú od Boha. Myšlienky na budúcnosť, kde nie je nádej, pokoj a radosť, nie sú od Boha. Myšlienky na budúcnosť, kde nie je nádej, pokoj a radosť, nie sú od Boha.

Vďaka, Otče, že si ma držal. Vďaka, že si Bohom nádeje. A prosím, dotkni sa teraz všetkých, ktorí toto čítajú a majú z niečoho strach. Ukáž im, že ty stojíš nad tým všetkým. V mene Ježiša Krista. Amen.

Keď pochybujeme stále

Pokiaľ neuchopíme Božie pravdy a necháme strach, aby v nás pôsobil, môže to prerásť až do takého stavu, kedy si robíme starosti, ako by povedala Zuzka: „Stále a vo všetkom.“ Vytvárame si dopredu scenáre, čo všetko by sa mohlo stať. Začneme počúvať tie hlasy, ktoré nám hovoria o strachu. Pritom sme každý isto zažili situácie, kedy sa, ako by zas povedal Feri, totálne neriešiteľný problém sám od seba nejakým záhadným spôsobom vyriešil. Ten moment, keď sme sa niečoho strašne báli a nakoniec to dopadlo diametrálne odlišne od našich predstáv. Dopadlo to tak dobre, že sme si nakoniec povedali: „Že som sa ja vôbec strachoval.“

Môže byť strach aj dobrý?

Možno si poviete: „No áno, ale aby nás to neviedlo k ľahostajnosti, flegmatizmu, nezodpovednosti.“ V prednáške Petra Benýška sme ale počuli, že strach môže byť aj dobrý. „Strachy máme v sebe od detstva. Pán Boh nás stvoril so strachom, ktorý nás chráni.“ Je strach, povedzme, oprávnený. Strach, ktorý nám má pomôcť prežiť. Strach, ktorý nás učí pokore. Je to ale strach, ktorý nad nami nevládne. A nechce vládnuť. Ale diabol je otcom lži a tento „zdravý“ strach nafukuje a prekrúca tak, aby sme sa stali jeho otrokmi. Otrokmi strachu.

 

 

Hodí sa nám sem biblický príbeh, ktorý spomenula Zuzka. (Numeri 13,14)

Prieskum zasľúbenej zeme

Parafrázujem (Numeri 13,14): Mojžiš vyslal dvanásť mužov, aby preskúmali zasľúbenú zem. Zem, o ktorej Hospodin povedal: „Bude vaša.“ Dvanásť náčelníkov z Izraelitov teda šlo a zem preskúmavali štyridsať dní. Vrátili sa so správou, že zem je naozaj krásna, oplýva mliekom a medom, dokonca priniesli nádherné ovocie, hrozno, granátové jablká a figy na ochutnanie. Ale desiati z dvanástich predniesli problém. „Ale sú tam obri. Oni sú takí veľkí, že sme pri nich ako kobylky, a oni nás zjedia. Nechoďme tam, nemáme šancu.“ Len dvaja, Káleb a Jozue, povedali: „Ale Pán Boh nám dal milosť. On nám tú zem prisľúbil.“ „Na tých dvoch padla bázeň pred Hospodinom. To boli tí dvaja, ktorí premýšľali na základe dôvery v Božie slovo. Nerozmýšľali na základe strachu z toho, čo videli a čo im ich prirodzenosť diktovala,“ vysvetľovala Zuzka. Desiati teda povedali: „Nie, zabijú nás.“ A dvaja povedali: „Poďme, Boh nám tú zem dal.“ Čo myslíte? Koho bolo viac počuť? Koho počúval ľud? A čo sa stalo potom? Celý ľud prepadol malomyseľnosti a začal nariekať. Prepadli strachu. „Tu sa dal všetok ľud do kriku a národ nariekal cez celú noc.“ (Numeri 14:1) A čo na to Pán Boh? Hneval sa... Veľmi...

Bohu sa ustarostenosť nepáči

„Pre mňa bolo kľúčové,“ rozpráva Zuzka, „keď som porozumela, že mať strach a dať priestor úzkostlivosti a ustarostenosti je hriechom pred Bohom. Nechcem vyvolať falošné pocity viny,“ pokračovala, „ale povedať pravdu a realitu.“

Ustarostenosť prezlečená za zodpovednosť

Zuzka: „Žila som v tom, že je dobré robiť si starosti. Veď to je dobré. Som predsa zodpovedná. Na niečom mi záleží! – Ale nie je to pravda... Robiť si starosti znamená, že nedôverujem Bohu. Že si myslím, že môj pohľad na mňa je správny, lepší. Nepripúšťam, že Boží pohľad na situáciu je možno úplne iný. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že s tým musím bojovať.“

(Matúš 6:27,33,34)

A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?

Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.

Preto nebuďte ustarostení o zajtrajšok; zajtrajší deň sa postará sám o seba. Každý deň má dosť svojho trápenia.

Starosti o budúcnosť

Myšlienky, starosti, ktorým dovolíme, aby sa u nás v hlave nafúkli ako balóny, môžu zapríčiniť, že nepočujeme Boží hlas. Názorná ukážka našej milovanej Zuzky to dokonale ukázala. Na pódium si pozvala pomocníkov. Čo otázka, to trochu náplne do balónika. 

Čo so mnou bude? ----

Nájdem si niekoho? -----

Čo ak si nikoho nenájdem? -----

Budem navždy sama? ----

Aká ma čaká budúcnosť? ----

Bude ma niekto chcieť? -----

Keď si ho vezmem, bude to ten pravý? ----

Nestane sa niečo zlé? ----

Čo ak sa rozvediem? ----

Nájde si inú? ----

Dokončím školu? ----

Budem mať potom deti? ----

(V sále smiech)

Nájdem si potom prácu? ----

A čo ak si nenájdem prácu, ktorá ma bude baviť? ----

Čo ak tam budem mať zlého šéfa? ----

Dokážem sa postarať o rodičov, keby ochoreli? ----

A kto sa postará o moje deti, keď ochorejú rodičia? ----

 

Toto všetko a veľa ďalšieho (a ty vieš čo) sa môže v našej mysli nafukovať, nafukovať a nafukovať a potom vidíme tých OBROV, ako desiati vyslaní do zasľúbenej zeme. Chcete mať takúto hlavu? Chcete s ňou chodiť po svete? Keď mám toto v mysli, nemôžem počuť Božie šepkanie, nedostane sa ku mne cez tie bubliny, cez tú nedôveru. A stane sa to, čo sa stalo Izraelitom, že nevstúpim do pripraveného požehnania.

Špendlíkom je Božia pravda

Takže čo by ste navrhovali v takejto situácii? --- ŠPENDLÍK… aaaa Čo je náš špendlík?...Božia pravda… (v sále to začalo búchať)

Na to si tú Božiu pravdu ale musím priznať. Veriť jej. A keď nám to nejde... pokoriť sa pred Bohom a priznať: „Bože, ja to takto prežívam. Ja to takto vidím. Ale tebe to odovzdávam. Ja si nechcem robiť starosti.“

 

A tak sa každý deň snažím odovzdávať jednotlivé balóniky. Odovzdávam ráno, odovzdávam čas do obeda. Odovzdávam popoludnie. Odovzdávam večer. Odovzdávam strach z toho, že tamten človek sa na mňa divne zatváril, odovzdávam strach z toho, že nestihnem, čo som si naplánovala, odovzdávam svoje slzy, keď ma niečo bolí. Odovzdávam odpočítavanie. Odovzdávam snenie. Odovzdávam to, na čom lipnem. Odovzdávam to, čo je pre mňa tak strašne smrteľne dôležité, že mi to až naháňa STRACH. Pretože si nechcem robiť starosti. Chcem byť slobodná. Chcem počuť Jeho hlas. Bojujte. Nevzdávajte to. Idete do toho so mnou?

 

Anička Vrhelová

Ďalej