« Späť

MPKči na teambuildingu

V Osvienčime som bola už ako stredoškoláčka na školskom výlete. Bol to pre mňa vtedy zdrcujúci zážitok. Pamätám si to hrobové ticho, ktoré zavládlo v autobuse na spiatočnej ceste. Boli sme zhrození. Nikto nič nehovoril. Ak ste tam boli, rozumiete. Nikto v autobuse nevedel ani nechcel plakať. Len sme zdesene mlčali.

Prečo vám to hovorím? No, na moje vlastné počudovanie som sa do Múzea holokaustu v Osvienčime tento rok vrátila. Nevymyslela som si to. Vymysleli to moji kolegovia vrámci každoročného MPK teambuildingu – to je po anglicky „budovanie tímu“, alebo „posilnenie kolektívu“, ako by náš pán kuchár povedal. Výlet do Krakova a do Osvienčimu a na druhý deň porada, modlitby a zdieľanie celoslovenského tímu MPK.

Minibus

V jedno krásne septembrové ráno, skoro ráno, sme šikmookí a rozospatí nastúpili do minibusu, ktorý nás čakal na Ranči. Minibus sám osebe bol zárukou skvelého dňa. S Dankou máme jednu tradíciu. Keď cestuje celý náš tím autami na porady do Prešova alebo Bardejova, vyberáme si auto a spolucestujúcich podľa aktuálneho rebríčka najzábavnejších „moderátorských dvojíc“ z radov našich kolegov. No a pri mikrobuse sme mali o výber postarané – všetky hviezdy boli spolu na kope a zabávali nás statočne až po Krakov. Miňo nám s nadhľadom a humorom jemu vlastným porozprával celý príbeh popularity CampFestovej hymny na jednom sarkastickom internetovom portáli. Števo, aby to vyvážil vážnejším žánrom, nám vyrozprával dejiny Poľských kráľov a dejiny židovského národa v Poľsku.

Zámok v Krakove je na jeseň nádherný. Hrá farbami. Nie každý deň sa so svojimi kolegami prechádzam po meste. Tento výlet z Ranča do „civilizácie“ mi v srdci zabrnkal na struny, ktorým iba ženy žijúce v lese rozumejú. A spontánny nápad ísť so šéfmi objavovať židovskú štvrť „niekde tým smerom“, hoci to už stíhame len tak-tak, sa mi postaral o dokonalé dobrodružstvo, hoci, teda, sme to naozaj nestihli a meškali sme na dohodnutý zraz. Pán šofér, odpusťte, už budeme dobrí!

A kam sme šli potom?

Teraz by som mala pokračovať v rozprávaní o výlete a opísať vám exkurziu po Osvienčime, ktorá nasledovala. Ale veľmi sa mi nechce. Predpokladám, že ani vám sa to nechce čítať. Je omnoho ľahšie o tom nehovoriť, nepísať a nečítať.

Mimochodom, vedeli ste, že prvými sprievodcami, ktorí vodili návštevníkov po Osvienčime, boli bývalí väzni koncentračných táborov, ktorí na rozdiel od svojich „susedov“ z barakov neskončili v plynovej komore, ani neumreli hladom a únavou, ale dočkali sa konca vojny, 60-kilometrového pešieho „pochodu smrti“ uprostred februára z Osvienčimu do Wodzislawi a oslobodenia. Potom sa dlho, pomaly učili znovu jesť a chodiť. A hneď, ako sa to naučili, sa niektorí väzni vrátili presne tam, kde zažili toľko mučenia. Vrátili sa dobrovoľne, aby tam cudzím ľuďom rozprávali o svojej nahote, chorobách, hlade, problémoch s močením, špine, smrade, únave, hanbe a šikane, ktorou prešli. Nechceli, aby ľudstvo na ich príbehy zabudlo.

Čo sa mňa týka, poučená zo svojej prvej návštevy tohto miesta som sa rozhodla, že zámerne nedám veľa priestoru svojej predstavivosti a emóciám, že nepustím svoj súcit „na špacír“, len čisto z praktických dôvodov – aby som sa nezbláznila. Poňala som to informačne. Počúvala som sprievodkyňu a zaujímala sa o vitríny s listinami. Pri prechode miestnosťou, ktorá bola plná vlasov ľudí, ktorých pri príchode do Osvienčimu ostrihali, som zavrela oči. Vedela som, čo tam je, už som to kedysi videla a nepotrebovala som to vidieť znovu.

Foto: Anna Vrhelová

Dávid a jeho drsný priateľ

Na druhý deň ráno som mala povedať pár slov ako úvod k modlitbám. Sedeli sme spolu na Ranči v Kráľovej Lehote a pred nami bola celodenná porada, modlitby a zdieľanie MPK tímu. Pomohla som si príbehom, ktorý som pred časom hovorila svojim CampFestovým modlitebníkom.

Raz sa stalo, že biblický kráľ Dávid urobil jednu hlúposť. Zachcelo sa mu pochváliť sa – kto vie pred kým – akému slávnemu, veľkému a mocnému kráľovstvu kraľuje. Zadal svojmu vojenskému generálovi Joábovi príkaz, aby spočítal ľudí v Izraeli. Joáb nevoľky splnil Dávidov príkaz. A Dávidovi postupne, pomaličky, došlo, že Joábova nevôľa je oprávnená, že jeho nápad bol trochu drzý voči Bohu, ktorý je skutočným Kráľom nad Izraelom.

Dávid bol s Bohom blízkym priateľom a hovorievali spolu veľmi otvorene. Preto aj teraz, keď mu došlo, že bol drzý, prišiel za Bohom a vraví: „Prepáč, toto som prepálil, hanbím sa.“ Tak by sme si povedali, aký krásny príbeh, aký šľachetný kajúci Dávid, ako to muselo Pána Boha potešiť a určite mu hneď ľahko odpustil. Nuž ale... príbeh pokračuje ďalej. Pán Boh odpovedal Dávidovi inak, ako by sme čakali: „Vyber si, ako ťa mám potrestať: tri roky hladu v krajine, tri mesiace prenasledovania od nepriateľov, alebo tri dni moru?“

Ej, ci jeho, títo priatelia sa tu bavia „ako chlap s chlapom“, veľmi tvrdou rečou. A Dávid na túto „lákavú“ ponuku od Boha, ktorý v tej chvíli vyzerá ako tyran, odpovie: „Bože, urob čokoľvek, len prosím, nech o tom radšej rozhoduješ ty, a nie človek, lebo ľudia bývajú veľmi zlí, ale ty si dobrý.“

„Ale ty si dobrý?“ – to myslíš vážne, Dávid? Zoči-voči tomuto rozsudku takáto veta?

A tak začal Pán Boh hubiť Izraelitov morom. Zomierali a Dávid kričal k Bohu od bolesti: „Prečo trestáš ich? Čo zlé oni spravili? To ja, ja som zhrešil, mňa trestaj, nie ich!“

Mor šiel pomedzi ľudí a šíril sa z mesta do mesta, z ulice do ulice, z domu do domu. Až prišiel k jednému veľmi špeciálnemu humnu za domom na jednom veľmi špeciálnom mieste – pár storočí pred Dávidom tam jeden Boží priateľ, Abrahám, bol ochotný obetovať svojho najdrahšieho syna z lásky k Bohu a pár storočí po Dávidovi tam jeden Boh obetoval život svojho najdrahšieho Syna za svojich priateľov. Keď Boh videl, že sa mor dostal až k tomuto humnu, nemohol sa na to už viac pozerať. Zakričal na zhubcu, aby prestal hubiť, a mor bol v tej chvíli zastavený.

V súvislosti s hrôzou, ktorú sme ešte pred pár hodinami videli v Osvienčime, bol pre mňa tento ranný príbeh zvláštnou útechou. Nemal žiadne jednoduché odpovede na otázky o Bohu, o ľuďoch a o spravodlivosti, ktoré človeka pri tej hrôze napadli. Ale učil ma o Bohu, ktorého spravodlivosť je ľudskému rozumu občas nepochopiteľná a ktorý veľmi dobre vie, čo sa v Osvienčime dialo. Zažil to na vlastnej koži.

 

Foto: Anna Vrhelová

Ja a moji priatelia

Po tomto príbehu, po chválach a modlitbách, sme v tíme privítali piatich nových kolegov. Za posledných pár mesiacov sme sa rozrástli a každý z týchto drahých ľudí priniesol do tímu niečo veľmi špeciálne. Páčila sa mi atmosféra v tíme, keď sme týchto kolegovcov medzi sebou vítali. Hovorili nám kúsky zo svojich príbehov a boli tak normálni, jednoduchí, pravdiví, na nič sa nehrali. Až ma to hrialo na srdci. Ich úprimnosť medzi nami rozbila všetky potreby vyzerať „sväto“, ako sa na MPK-čov patrí. Modlili sme sa za nich a tešili sa z nich. Porada pokračovala, zdieľali sme sa, ako sa máme, dvaja kolegovia sa pochválili novinkami o bábätkách, ktoré sa im čoskoro narodia, Miloš verejne chválil Janku za to, akou nenahraditeľnou pomocou mu bola na CampFeste, Števo s nadšením hovoril, aké je skvelé mať konečne kolegu – zvukára, a aký je za Romana vďačný. Počúvala som ich a tešila sa z ich rozprávania a príbehov až do večera.

Ďalšia porada za nami. Aj ten hrozný nápad mojich kolegov ísť sa teambuildingovať do Osvienčimu, aj to už mám našťastie za sebou. Ale tento výlet do Osvienčimu bol iný ako ten, ktorý som absolvovala na strednej. Bolo to rovnako desivé, ale nezostala vo mne po ňom trojdňová ťažoba a zúfalstvo tak, ako predtým. Tento Osvienčim som dala s priateľmi, ktorých veselé aj smutné príbehy vyvážili a doplnili to, čo som videla.

Lucka Šmelíková