« Späť

Už neutekám. Svoj život som nasmeroval Božím smerom.

Už neutekám. Svoj život som nasmeroval Božím smerom.

Mladý muž, ktorý zanechal dobre platenú prácu programátora, bývanie v hlavnom meste, aj vzťahy, ktoré tam mal, a prišiel k nám, do Kráľovej Lehoty. Na jeden rok. Ako dobrovoľník. Robiť prácu pri zvieratách v ZOO, prácu na údržbe ranča, prácu vonku v každom počasí. Prečítajte si rozhovor nášho poradcu a kazateľa, Slava Polohu, s Miškom Knapíkom, ktorý skončil svoj dobrovoľnícky program, ale rozhodol sa zostať na Liptove a slúžiť Pánu Bohu aj ľuďom spolu s nami.

 

S: Miško, povedz nám najprv niečo o sebe. Ako si sa dostal do Kráľovej Lehoty? Čo tomu predchádzalo?

M: Pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny, ale Pána Boha som viac-menej neriešil, až do obdobia vysokej školy. Potom, počas výšky, som zažil niekoľko ťažších momentov, sklamaní, pri ktorých som akosi pochopil, že sa chcem utiekať k Pánu Bohu viac ako ku komukoľvek inému. Začal som chodiť do kostola aj v iné dni ako len v nedeľu, ale nebolo to veľmi úprimné. Myslím, že som chcel s Pánom Bohom urobiť akýsi obchod.

S: Boli to teda ťažké veci, ktoré ťa viedli k tomu, že si začal viac hľadať?

M: Áno, vznikla vo mne prirodzená túžba mať niekoho, o koho sa môžem oprieť. Prežíval som prázdnotu a samotu, aj keď som nebol sám. Stále som sa cítil, akoby som bol niekde, kde ani nechcem byť, kam ani nepatrím, ale neviem, kde inde by som mal byť, čo iné by som mal robiť. 

S: Pomohlo ti chodenie do kostola priblížiť sa k Bohu?

M: Postupne sa to tak posúvalo, že som zrazu nechodil do kostola raz alebo dvakrát do týždňa, ale aj päť dní v týždni. Bola to však moja vlastná viera – autentická, no rebelujúca; plná skepsy, hnevu, súdu a pod. Po nejakom čase som zažil moment, keď som pocítil, že som hriešny. Silno som si uvedomil, že nie som úprimný pred Bohom, a že ho moje konanie zraňovalo a urážalo. Vtedy sa niečo vo mne zmenilo, niečo sa posunulo, začal som byť otvorenejší, menej rebelský pri počúvaní kázní, začal som si klásť nové otázky...

S: Bolo to stále iba medzi Bohom a Tebou? Alebo si mal nejakých ľudí, ktorí Ťa v tom hľadaní trochu sprevádzali? 

M: Bolo to v podstate stále len medzi Bohom a mnou. No o pár mesiacov neskôr som na jednej duchovnej obnove požiadal o modlitbu. Vedel som, že mám problém dôverovať ľudom a moje vnútro bolo veľmi ubité. Oni sa za mňa modlili a ja som vtedy pocítil reálnu prítomnosť Ducha Svätého. Aj oni to vnímali, dostal som tam aj nejaké prorocké slová, ktoré som vtedy nebol schopný uchopiť.

S: Dnes, po niekoľkých rokoch, ti dávajú význam?

M: Áno, dnes mi začínajú dávať zmysel. 

S: Priniesla táto druhá skúsenosť nejakú zásadnejšiu zmenu do ďalších dní?

M: Bola to pre mňa dôležitá skúsenosť, ale nie, stále som nebol spokojný. Išiel som ďalej a navonok som mal naozaj všetko, čo má mladý človek mať. Školu, vzťah, rodičia so mnou boli spokojní, no ja nie. Odohrával sa vo mne boj, nevedel som prijať niektoré pravdy z Božieho Slova.

S: Prezradíš nám, ktoré?

M: Áno, napríklad, že Boh je zvrchovaný Pán, že má právo nastavovať pravidlá. Nepáčilo sa mi, ako nastavil, že majú muž a žena žiť pred svadbou. Mal som problém s poslušnosťou voči autoritám a pod.

S: Teda si neveril, že Boh má so životom človeka dobré zámery?

M: Presne, ja som veril, že som sám strojcom svojho šťastia. Že na to musím mať právo, že je to dokonca moja povinnosť, že ja sa musím o seba postarať sám, z vlastných síl. Samozrejme, niečo vo mne mi hovorilo, že to tak nemôže byť, že tu niečo nesedí.

No a potom prišiel moment, keď sa mi všetko zrútilo. Prišiel veľmi škaredý, neúctivý rozchod s priateľkou. Bolo to v najťažšom období VŠ, k tomu som potreboval prerábať už rozpísanú diplomovú prácu, čo nebolo vôbec príjemné. Pár dní po rozchode mi ešte aj niekto pre mňa veľmi blízky povedal do telefónu, že zvažuje samovraždu, že už nedáva život, že nevidí jeho zmysel... 

S: Čiže zásah do kľúčových oblastí tvojho šťastia či zdroja hodnoty? 

M: Áno, presne. To všetko dokopy ma tak zlomilo, že som si vtedy povedal, že buď sa zo mňa stane alkoholik, alebo sa začnem úprimne modliť.

S: A? Ako to dopadlo? 

M: Našťastie asi viete. 

Prvé mesiace boli veľmi ťažké. Veľmi skoro som pochopil, že vzťah, ktorý sa mi rozbil, sa rozbil mojím pričinením, mojím sebectvom. Zároveň som si začal viac uvedomovať, že som zlomený, že som si zažil aj predtým, hlavne v puberte, ťažké veci, ktoré som jednoducho vytesnil, a teraz sa vyplavovali. Vtedy som sa začal viac pýtať, ako z toho, čo sa mi stalo, von, a zároveň, ako byť slobodný pred Bohom. 

S: Skúsiš vysvetliť tú potrebu cítiť slobodu pred Bohom? Čo tým myslíš?

M: Mal som potrebu nájsť cestu k slobode od okolností, od očakávania okolia, od ľudí a pod. A zároveň som si kládol otázky zmyslu utrpenia, prečo sa dejú veci, ktoré sa dejú... Prechádzali mesiace a ja som sa trápil kvôli tomu, prečo mi všetko, čo som vedel z tradičného prežívania viery, neprináša odpovede, prečo mi to nepomáha, neprináša to ovocie, prečo neviem pomôcť sebe samému ani iným. 

S: Pamätáš sa na nejakú najčastejšiu modlitbu, zvolanie, ktoré si vtedy Bohu predkladal?

M: Áno, presne si pamätám. Mojou modlitbou bolo: „Pane premeň ma, premeň to, čo sa stalo, na niečo zmysluplné, na niečo dobré.“

S: A vnímal si aspoň náznakovo odpoveď?

M: Dlhé obdobie sa akoby nič nemenilo. Ale ja som akosi vedel, že to, čo sa mi stalo, môže byť súčasťou Božieho pôsobenia v mojom živote. Uvedomoval som si, že si kladiem lepšie otázky, a cítil som, že to je dobré.

S: Niekedy v tom čase si sa dostal na školu Nová DNA?

M: Áno, dozvedel som sa o možnosti prihlásiť sa. Oslovilo ma to z dvoch dôvodov. Ten prvý bol, že by to mohlo mňa samého previesť nejakým tým vnútorným uzdravením, ktoré som potreboval. Zároveň, druhým dôvodom bola možnosť stať sa následne poradcom, ktorý ponúka pomoc iným. 

S: Ako teda prebehol tvoj čas na škole? Pomohlo ti, že si na nej bol?

M: Postupne, ako sa na škole preberali jednotlivé témy, stále hlbšie som si uvedomoval, že na moju zlomenosť potrebujem uzdravenie, ale iné ako ľudské. Asi prvým zásadným momentom bol ten, že som sa začal modliť: „Pane, ja ti nechcem stáť v ceste. Pomôž mi, pomôž mi, aby som ti nestál v ceste.“ Touto modlitbou som začínal každý víkend. 

Ešte dávnejšie pred školou Nová DNA som sa počas jednej adorácie modlil takto: „Pane, daj mi takú vieru, ktorá bude meniť ľudské životy.“ A vtedy mi prišla myšlienka, verím, že od Boha: „Ale bude to bolieť.“ A ja som vtedy odpovedal, že dobre.

Myslím, že to bolo ono. Naozaj to počas školy bolelo. Za celý čas, odkedy som padol na dno až kým som nespravil rozhodnutie prísť na ranč ako dobrovoľník, som väčšinu času zažíval depresie, úzkosti, nespavosť, ťažkú nespavosť. Vnútorný nepokoj, vnútorný nesúlad s tým, čo prijímam a čo žijem, až odpor skrze náboženskosť voči všetkému, čo je vo svete, čo tiež nakoniec prinášalo chaos a zmätok.

S: Keďže to dnes už neprežívaš, došlo k nejakému momentu zlomu? Uzdraveniu?

M: Áno, bol tu moment, keď som pocítil, že mi Pán Boh povedal: „Prestaň sa už brániť.“ Vedel som, čo tým chce Pán povedať.

Na začiatku školy som totiž čakal, že Pán ma uzdraví, dá mi všetko, čo chcem, nebudem musieť zažívať ťažké veci a pod. Ale potom prišli nejaké ďalšie sklamania a ja som začal byť akosi viac otvorený vzdať sa seba samého. Bolo to o tom, že som si pred sebou priznal, že ja vlastne neviem, čo chcem, kam idem, a že moje očakávania a presvedčenia môžu byť mylné.

A tak, približne od štvrtého víkendu školy, začalo na každom víkende niečo v mojom živote akoby padať. Zakaždým som niečo vyznal alebo som niekomu odpustil. 

S: Keď sa pozrieš dozadu, povedal by si, že si si prešiel procesom nejakého vnútorného uzdravenia, prípadne posvätenia? Vidíš to pri pohľade späť?

M: Myslím, že môžem povedať, že som si naozaj prešiel prvotným vnútorným uzdravením, ktoré spôsobilo to, že som dnes schopný počuť Boží hlas, som schopný vykročiť na Jeho cestu, podľa Jeho vôle. Potvrdilo sa to aj tým, že som prišiel sem na ranč ako dobrovoľník, že som zanechal všetko, čo som už budoval. A pritom to nebol útek, neutekal som pred niečím, skôr by som mohol povedať, že som utekal za niečím. Odišiel som z prostredia, kde som mal prijatie, dobrú prácu, hlboké vzťahy, v podstate všetko, čo akoby môžeme chcieť a mať, ale mne to nejako nestačilo.

S: A... Oplatilo sa to?

M: Určite áno J Tu na ranči som za ten rok od Boha oveľa viac dostal než som mu dal. Bol to pre mňa čas, keď Pán Boh vo mne tvoril niečo nové. Kým škola bola pre mňa viac o vytrhávaní plevov, ktoré vo mne boli nanesené, pobyt na ranči bol viac o príprave na niečo nové v spolupráci s Ním.

A čo je pre mňa veľmi špeciálne, je to, že dnes, hádam po prvýkrát v živote, nemám potrebu sa niekam naháňať, alebo otáčať za tým, čo mi ešte chýba. Mám pokoj v tom, že som tam, kde mám byť. Nemám pocit, že o niečo prichádzam, že niečo stratím. Aj napriek tomu, že práve teraz, po ukončení dobrovoľníctva, som v nejakom takom vákuu, urobil som rozhodnutie, ktorému som uveril, že je od Boha. Ešte neviem celkom, čo bude, ale mám pokoj, že to bude dobré.

S: Máš nejaké zasľúbenie? Ako napríklad Abrahám? Že z Teba bude... hm? J

M: Nie, myslím, že žiadne konkrétnejšie zasľúbenie nemám, skôr cítim v srdci nejakú víziu toho, kam by to mohlo ísť. Ale myslím, že tá vízia stačí.

S: Prezradíš nám trošku?

M: Asi to, čo by som chcel povedať je, že som uveril, že osud neexistuje, že ja potrebujem spolupracovať s Bohom. Pochopil som,  že napriek tomu, že On je Boh, nerozhoduje za mňa, ale čaká na to, aký postoj zaujmem k Jeho povolaniu, pozvaniu... Jeden z dôvodov, prečo som počas školy dospel k rozhodnutiu prísť na ranč ako dobrovoľník, bol, že som prežíval, že Pán Boh má pre mňa niečo, čo ma presahuje. A že je iba na mne, či to uchopím, či do toho vstúpim.

Moja vízia sa nejako týka služby sprevádzania ľudí... Verím, že práve tu, v Kráľovej Lehote, mi to Pán Boh začal zjavovať ešte viac, a tu si ma aj postupne pripravuje. 

S: To je veľmi vzácne. A ja môžem potvrdiť, že toto obdarovanie pri Tebe vnímam, a nie len ja. Chcel by si ešte niečo povedať?

M: Asi len to, že na začiatku hľadania mojej cesty k slobode som to chcel byť ja, kto si pomôže. Dnes viem, že tzv. „self-help“ alebo „pomoc sám sebe“ naozaj do hĺbky neexistuje, prípadne len na nejakej povrchnej rovine. Myslím, že dnes môžem povedať, že v mojom živote sa dejú malé zázraky jedine vďaka tomu, že Ježiš za mňa vybojoval boj na kríži. Moja snaha pomôcť si k tým zázrakom až tak veľmi neprispieva, skôr moja otvorenosť voči Ježišovi a Jeho vedeniu.

S: A.. na záver možno ešte jedna otázka: Čo je za tým, že si sa nakoniec dokázal stať otvoreným? Prečo nie každý dokáže byť otvorený voči tomu, do čoho ho Pán Boh pozýva?

M: Túto otázku som si už viackrát položil. Neviem, možno je to iba môj názor, ale myslím, že prekážkou, ktorá bráni otvorenosti, by mohol byť „strach“. Strach z toho, že to bude bolieť, že to nebude to, čo naozaj chcem. A potom možno aj neochota priznať si, že to, čomu dnes verím, môže aj nebyť úplne pravda. Potrebujem sa rozhodnúť dôverovať Bohu, že On je dobrý, že ma má rád a že vie všetko lepšie ako ja. 

S: Ďakujeme, Miško. Za tvoju službu na ranči aj za tvoje rozhodnutie ďalej slúžiť Pánu Bohu a ľuďom. Teším sa na našu ďalšiu spoluprácu a na všetko, čoho budem môcť byť svedkom v Tvojom živote.

Ďalej